Názov plemena: Weimarský krátkosrstý stavač
Štandard F.C.I.: číslo 99/7 Weimarský stavač
Originálny názov plemena : Weimaraner
Krajina pôvodu: Nemecko
Klasifikácia: F.C.I.
Skupina 7 : stavače, sekcia 1.1 kontinentálne stavače - typ braka, so skúškou.
Doba vzniku plemena : prvá tretina 19. storočia
Štandard plemena: vznikol v Nemecku v roku 1935
Dátum publikovania platného štandardu: 27. 2. 1990
Pôvodné využitie: všestranný poľovnícky pes (stavač)
Dnešné využitie: Originálny spoločník, poľovný pes
Priemerná dĺžka života: 10 - 12 rokov
Typ, výška a hmotnosť: krátkosrstý, dlhosrstý
Výška v kohútiku: Psi: 59 až 70 cm (ideálne miery: 62 - 67 cm),
Sučky: 57 až 65 cm (ideálne miery: 59 - 63 cm).
Hmotnosť: Psi: cca 30 až 40 kg
Sučky: cca 25 až 35 kg.
História v skratke:
O vzniku weimarského stavača existuje množstvo teórií. Isté je len toľko, že weimarského stavača, ktorý mal vtedy ešte mnoho krvi leithunda, už v prvej tretine 19. storočia chovali na weimarskom kniežacom dvore. Asi v polovici 19. storočia, pred začatím čistokrvného chovu weimarského stavača chovali takmer výlučne pre výkon poľovníci a lesníci z povolania v strednom Nemecku, najmä v oblasti okolo Weimaru a v Turínsku. Keď boli dni leithunda zrátané, krížili týchto psov aj so psom na sliepky a ďalej chovali s týmito krížencami. Asi od roku 1890 je plemeno chované plánovane a vedie sa plemenná kniha. Popri krátkosrstom weimarskom stavačovi sa na prelome storočia objavuje, hoci len ojedinele, aj dlhosrstý variant. Od založenia plemennej knihy sa weimarský stavač chová čistokrvne, teda bez kríženia s inými plemenami, najmä pointrom. Tým je weimarský stavač asi najstarším nemeckým stavačom, ktorý sa už asi 100 rokov chová čistokrvne.
Všeobecná charakteristika plemena:
Celkový vzhľad – stredne veľký až veľký poľovný pes, striebro-sivej farby, s jasnými očami žltej až jantárovej farby. Účelne pracovný typ, pekných tvarov, šľachovitý, so silným svalstvom. Sučky a psy majú mať správny pohlavný výraz. Dôležité proporcie: pomer dĺžky tela k výške v kohútiku je približne 12 : 11. Šteniatka sa rodia s bielymi pásikmi po tele, ktoré im v priebehu rastu miznú, rodia sa s jasne modrými očami, ktoré sa vekom zmenia na jantárové.
Povaha – všestranný, ľahko ovládateľný a vášnivý poľovný pes, s dobrou povahou, ktorý systematicky a vytrvalo hľadá, je dostatočne temperamentný, má pozoruhodne vyvinutý čuch. Je ostrejší ako väčšina stavačov, ostrý na škodnú, vhodný aj na obranu, ale nie agresívny. Vyniká inteligenciou a dobre sa učí. Spoľahlivý pri vystavovaní a vo vode. Má nápadnú chuť do práce po streľbe.
Vzťah k deťom a temperament - Pokiaľ má tento pes z mladosti dobré skúsenosti s deťmi a je na ne navyknutý, vychádza s nimi dobre a nebývajú väčšinou žiadne problémy. Treba mať na pamäti veľkosť, hmotnosť, rýchlosť a silu weimara, kedy môže dieťa v dôsledku prehnanej radosti zhodiť.
Výchova - Vzhľadom k tomu, že weimar je silný, veľký a sebaistý pes, jeho výchova musí byť dôsledná. Je inteligentný a dobre sa učí. Je oddaný svojmu pánovi a rodine.
Držanie - Weimarov je možné chovať ako v mestskom byte, tak i na dedine vonku. Ak je chovaný vonku, v prípade, ak mu zabezpečíme zateplenú predsieňovú búdu v závetrí, je možné ho chovať vonku počas celého roka, vo veľmi vysokých mrazoch (-8 C a menej), by som odporúčala vzhľadom k osrsteniu, psíka umiestniť v dome. Či je weimar chovaný v byte, alebo vonku potrebuje dostatok pohybu, minimálne 30 minút behania 2x denne, alebo cvičenia aby sa unavil.
Pracovné využitie – Weimar je všestranne využiteľný pes, vhodný na prácu v lese, na poli aj vo vode, vhodný aj na služobný výcvik.
Pohyb – Weimar potrebuje veľa pohybu, je to pes rýchly a vytrvalý, treba ho vhodne zamestnať prácou pri love, alebo cvičením služobného výcviku.
Starostlivosť - Starostlivosť o srsť krátkosrstého weimara je ľahká, stačí gumovou rukavicou odstraňovať odumreté a uvoľnené chlpy. Pri kúpaní je nutné použiť kvalitné prípravky určené špeciálne pre psy. Je nutné dbať na čistotu uší.
Strážne využitie – Weimaran je všestranný poľovnícky pes, výborný strážca, v cudzine využívaný aj na prácu v ozbrojených zložkách. Čoraz viac sa využíva aj ako obľúbený spoločník.
Výskyt - Na celom svete, patrí k obľúbeným psím plemenám.
Z histórie:
Weimaraner bol po prvý krát uznaný ako samostatné nemecké plemeno po oficiálnom zápise do nemeckej plemennej knihy v roku 1896. História plemena je zahmlená, roky ju sprevádza výklad rozdielnych teórií a dohadov medzi kynológmi - odborníkmi, chovateľmi, ale aj laickou verejnosťou - obdivovateľmi plemena.
V Lexikone pre chovateľov psov z roku 1934 H. Zimmermann mylne považoval weimaranera za najstaršieho nemeckého stavača a predložil nepresvedčivé dôkazy ako napr. výskyt bielych fľakov na hrudi, zvlnené ušnice, a červeno-žltý nádych sfarbenia na hlave.
Francúzsky kynológ Pierre Rousselt-Blanc sa domnieva, že pravdepodobným predchodcom weimaranera boli tzv. sivé psy, ktoré sa chovali na dvore sv. Ľudovíta do roku 1450. P. Rousselt-Blanc je zástancom teórie, že weimaraner pochádza z Francúzska a údajne ho do Nemecka mali doviezť sasko-weimarskí vojvodovia, ktorí ho ďalej šľachtili v XVII. storočí. Predpokladá, že predchodca weimaranera bol až do začiatku XIX. storočia pravdepodobne durič. Svoj názor opiera o dôkaz, že toto plemeno rado „preženie" zajace. S niektorými názormi P. Rousselta-Blanca je možné polemizovať, ale časť z nich je ťažko dokázateľná. Predovšetkým je potrebné niektoré jeho tézy poopraviť.
Niektorí predstavitelia francúzskej kráľovskej vetvy Kapetovcov, ale aj časť panovníkov dynastie Valois chovali poľovné, tzv. sivo-modré psy. Najrozšírenejší chov a šľachtenie týchto psov sú dokázateľné najmä v období vlády Ľudovíta IX. Svätého (1226-1270). Sivo-modré poľovné psy boli výlučne iba vo vlastníctve kráľa. Nie je možné súhlasiť s tvrdením P. Rousselta- Blanca, že weimaranera šľachtili sasko-weimarskí vojvodovia, najmä v XVII. storočí. Dokázateľné je, že na dvore weimarského veľkovojvodu Karola Augusta sa predchodca weimaranera objavil až na začiatku XIX. storočia.
V Nemecku sa vyšľachtené stavače rýchlo rozšírili najmä po roku 1848. Tieto boli ďalej šľachtené s miestnymi poľovnými psami a krížené s francúzskymi a britskými plemenami.
Docent A. Bakoš, B. Fogle, F. Siget a manželia J. Esther-J. Verhoef-Verhallen sa zbližujú vo svojich názoroch, že možným predchodcom weimaranera by mohlo byť dnes už vyhynuté staré nemecké plemeno sivastej farby- leithund. Autori tejto teórie svoje tvrdenie dokazujú vynikajúcou prácou weimaranera na stope a zvláštnym sivým sfarbením srsti. K možným predchodcom weimaranera okrem vodiča - tzv. leithunda priraďuje A. Bakoš navyše nemeckého stavača a anglického pointera8.
Teóriu o možnom dovezení weimaranera veľkovojvodom Karolom Augustom z Čiech prezentujú V. Hanzal, V. Vochozka a B. Fogle. Podľa nich zvláštne sfarbenie tohto plemena mohlo vzniknúť ako strieborná mutácia starého nemeckého stavača9. Ďalšie teórie hovoria, že weimaraner má základ v duričoch, farbiaroch s primiešaním krvi dog.
Príklon k teórii, že weimaraner je pravdepodobne jediné plemeno stavačov, do ktorého nebola primiešaná žiadna iná krv, obhajuje J. Kvíz10. Podľa jeho názoru treba hľadať pôvod tohto plemena v mutácii s duričom. J. Kvíz ako dôkaz vyzdvihuje jeho vlohy k práci na stope.
Anglické chovateľky G. Averis a P. Hollings obhajujú teóriu, podľa ktorej je pravdepodobne predchodcom weimaranera pes, ktorý bol šľachtený mníchmi v kláštore sv. Huberta v Belgicku. Patsy Hollings sa domnieva, že to bol farbiar, pes silnej kostry s dlhým telom, strednej výšky a výborným čuchom11. Gillian Averis, ktorá patrí medzi najúspešnejších chovateľov v Anglicku a chová okrem dvadsiatich weimaranerov aj iné plemená, podporuje teóriu Patsy Hollings. Doplňuje ju údajmi, že psy z kláštora sv. Huberta boli čierneho sfarbenia s červenkastými fľakmi nad očami, na nohách a s bielym fľakom na hrudi12. Podľa G. Averis sa v niektorých vrhoch weimaranera objavujú šteňatá s pálením, čo je podľa nej dôkaz podporujúci vyššie uvedenú teóriu.
Nemecký profesor L. Heck sa domnieval, že pes chovaný v kláštore sv. Huberta je najstarším poľovným plemenom, ktoré dalo základ poľovným psom. Predkov tohto psa priviezli križiaci do Európy zo svojich výprav na Strednom Východe. P. Hollings dospela k záveru, že weimaraner je mutant sv. Hubertského psa, pretože podľa nej pes a suka čiernej farby môžu mať vo svojom potomstve šteňatá sivej farby. Domnieva sa, že krížením so sv. Hubertským psom získal weimaraner prácu s nízkym nosom na stope a vynikajúci čuch13.
Holandský barokový maliar Anthonis van Dyck (1599-1641) namaľoval známy portrét Rupprechta von Pfalz vojvodu z Cumberlandu (1619-1682). Vedľa postavy tohto syna českého kráľa Fridricha V. Falckého a Alžbety Stuartovej je zobrazený pes sivej farby, ktorý sa veľmi podobá na plemeno weimaranera. Dokazuje to pravdivosť teórie, že veľkovojvoda Karol August mohol pravdepodobne toto plemeno priviezť z Čiech. Predstavitelia kniežacieho rodu Auerspergovcov, pochádzajúci zo Slovinska vlastnili v Čechách a na Morave rozsiahle panstvá. Približne od polovice XVII. storočia chovali Auerspergovci na svojich panstvách Vlašim, Nasavrky a Žleby psy podobné weimaranerovi. Veľkovojvoda Karol August (1757-1828) vládol od roku 1815 a mesto Weimar sa stalo hlavným mestom veľkovojvodstva Sasko - Weimar - Eisenach. Oblasť Thuringie a najmä okolie Erfurtu a povodie rieky Ilm mali bohaté revíry vhodné pre poľovné psy typu stavačov. Sasko-weimarský veľkovojvoda Karol August bol podľa opisov Johanna Wolfganga von Goetheho (1749-1832) človek veľmi temperamentný a doslova nabitý energiou. J.W. von Goethe žil vo Weimare od roku 1775 a na dvore veľkovojvodu vykonával významné funkcie ako napr. tajného radcu a ministra. Zúčastňoval sa s ním mnohých poľovačiek a vo svojich záznamoch podobne ako P. Rousselt-Blanc opisuje tzv. „Chiens gris" (sivé, resp. sivomodré psy), ktoré sa chovali na dvore kráľa Ľudovíta IX. - Svätého. Zatiaľ nie je dokázateľné, či si ich veľkovojvoda Karol August doviezol do Weimaru. Viacerí seriózni autori túto informáciu, resp. hypotézu vyvracajú. Hans Räber dokonca tvrdí, že psy Ľudovíta IX - Svätého nemali striebrosivú farbu weimaranera, ale tzv. blau schimmel.
Hans Räber vo svojej rozsiahlej encyklopédii plemien psov sa podobne ako niektorí ďalší autori kníh o plemenách psov dopustil niektorých faktografických chýb a nepresností. V súvislosti s mojou profesiou - historika musím uviesť, že veľkovojvoda Karol August sa nemohol nikdy stretnúť s predchodcom weimaranera, resp. so psami striebrosivého sfarbenia na dvore kniežaťa Esterházyho Auersperga v. Teplitz v Čechách, pretože knieža tohto mena a šľachtického rodu nikdy nežilo. Ďalšou zavádzajúcou informáciou, ktorú uvádza H. Räber je, že si ich veľkovojvoda Karol August doviezol zo svojho liečebného pobytu a potom tieto psy údajne rozdával známym poľovníkom. Na jednej z poľovačiek v revíroch Auerspergovcov v Čechách sa veľkovojvoda Karol August nadchol poľovnými vlastnosťami a zvláštnym oceľovosivým sfarbením psov. Predstaviteľ tohto psa mu vyhovoval stavbou tela, povahou a zvlášť ocenil ostrosť a jeho obranný inštinkt. Privezené psy ďalej na svojom dvore vo Weimare šľachtil a prísne tento proces utajoval. O vlastníctve psa tohto plemena osobne rozhodoval veľkovojvoda Karol August a bolo určené predovšetkým pre vysokú šľachtu. Svojím podpisom vydával súhlas nielen o vlastníctve psa, ale dohliadal najmä na jeho poľovné upotrebenie. Psy šľachtené na dvore veľkovojvodu Karola Augusta sa ďalej rozširovali najmä v poľovných revíroch Thuringie a Durýnsku.
Najväčšiu zásluhu na šľachtení weimaranera má veľkovojvoda Karol August, a preto plemeno nesie pomenovanie podľa jeho sídelného hlavného mesta - Weimaru.
Všetky záznamy dokazujúce pôvod a cieľavedomé šľachtenie weimaranera sa s najväčšou pravdepodobnosťou stratili a časť z nich bola zničená. Informácie E. Ilgnera o weimaranerovi sú podložené len spomienkami durýnskych poľovníkov a preto ich môžeme akceptovať iba ako jeden z prameňov, ktorý je potrebné ďalej verifikovať. Serióznejšie údaje pochádzajú najmä z poslednej tretiny XIX. storočia, a to od roku 1870. Dôkazom sú obrazy zo 70-tych rokov XIX. storočia. V tomto období choval slobodný pán v. Wintzingerode-Knorr-Adelsbarn weimarské stavače tmavosivej farby a L. Lindblohm šľachtil psy striebrosivého sfarbenia. Osemdesiate roky XIX. storočia boli v Nemecku typické rozširovaním chovu weimaranera a zakladaním chovateľských staníc. V tomto období patrili medzi úspešných chovateľov v Nemecku Pitschke-Sandersleben, P. Wittekop z Hachenhausenu a O. Bach. Podľa oblasti chovu weimarské stavače rozdelili v roku 1880 na 3 typy: sanderslebenský, weisenfelský a durýnsky, t.j. z okolia Weimaru
Nemecko-rakúsky variant štandardu plemena
Koncom 70-tych a začiatkom 80-tych rokov sa pokúšali nemeckí chovatelia stanoviť plemenné znaky weimaranera a vytvoriť na podnet Hegewalda spolok chovateľov weimarských stavačov. V roku 1879 po vypracovaní prvej verzie plemenných znakov bol weimaraner označený za „modrú" mutáciu nemeckého krátkosrstého stavača.
Snahy Hegewalda o založenie klubu chovateľov boli úspešne zavŕšené založením spolku chovateľov weimarského stavača v roku 1897. Klub mal sídlo v meste Thuringia. Predstavitelia klubu museli vyvinúť veľké úsilie, aby bol weimaraner uznaný za samostatné plemeno. Najväčšiu zásluhu mal na tom známy kynológ K. Brandt, ktorý presvedčil komisiu, aby weimaranera v roku 1896 uznali za samostatné nemecké plemeno. V období prvej svetovej vojny a po nej bol chov tohto plemena vážne ohrozený.
Členovia klubu mali spočiatku rozdielne názory na štandard plemena a postupne vypracovali prvú nekompletnú verziu. Oficiálne uznaný štandard z 1935 pripravili Nemecký weimaraner klub a Rakúsky weimaraner klub (Östereichischer Weimaraner Verein), ktorý bol
založený v roku 1924. O prípravu štandardu sa nemalou mierou zaslúžil aj princ Hans von Ratibor-Hohenlohe, ktorý importoval do Rakúska prvého weimaranera spoločne s Otom von Stockmayerom a Ludvigom v. Mérey v. Kapos Mére (Hegendorf) v roku 1913. Základ úspešného chovu a šľachtenia weimaranera v Rakúsku dala chovateľská stanica „Grafenegg" v revíroch princa Hansa von Ratibor-Hohenlohe. Hans Räber uvádza že O. Stockmayer bol tak nadšený weimaranerom, že každý horár, ktorý slúžil v revíri Grafenegg musel chovať jedného psa tohto plemena. Princ Hans von Ratibor-Hohenlohe sa stal aj prvým prezidentom rakúskeho klubu.
Z tohto obdobia sa zaužíval pre weimaranera prívlastok „pes-aristokrat". Major Robert aus der Herber v snahe zachrániť toto plemeno argumentoval okrem iného aj slovami, že weimaraner je aristokratom medzi stavačmi. Po úspešných pokusoch majora R. aus der Herbera boli u weimaranera šľachtené nielen poľovné vlastnosti, ale aj ostrosť na človeka s dôrazom na schopnosť ochrániť svojho majiteľa.
Major Robert aus der Herber za svoje zásluhy o šľachtenie tohto plemena a jeho záchranu býva často nazývaný „otec weimaranerov". Chovu tohto plemena sa intenzívne venoval od roku 1915 a napísal o weimaranerovi rozsiahlu odbornú monografiu. V roku 1921 sa stal prezidentom nemeckého klubu.
V období po prvej svetovej vojne neboli strelné zbrane v Nemecku povolené. Heinz Reuper (1923) a ďalší chovatelia šľachtili z tohto dôvodu weimaranera smerom k cielenému rozvíjaniu jeho vrodenej vlastnosti, a to ostrosti na škodnú. Súčasná odborná literatúra považuje H. Reupera za jedného z najskúsenejších rozhodcov weimaranera.
Prevzaté z článku „Weimaraner--grey ghost", odkiaľ prichádzaš?
Kynologická revue č.4-5/2001, autor Miloslav Púčik